BARLA

BARLA videojournal was a videotape presenting a number of video artists from Slovakia, Czech Republic, and other countries.

Editors: Miroslav Nicz and Peter Rónai.

http://haef.szm.sk/barla/

http://www.inyfilm.sk/Autori/Brala.htm

BARLA VIDEOJOURNAL - 1996

by Michal Murin

Slovenský videožurnál, ktorého autormi sú Miroslav Nicz a Peter Rónai je produkt doby. Prichádza v čase, keď sa žurnály v kinách už nepremietajú a keď ich ako spomienku na staré “zlatočervené” časy reprízujú v televízii. Videožurnál nemohol vzniknúť pred rokom 1989, pretože videokamera bola prakticky finančne nedostupná a robiť žurnál z experimentálnych 8 mm filmov bolo nepraktické. Tesne po prelome dokumentovala tzv. alternatívne umelecké snahy aj štátna televízia, a to nielen vo svojich kultúrnych programoch, ale dokonca aj v spravodajstve. Postupom času sa v televízii dokumentovali menej a menej radikálne polohy tvorby a forma televízneho spracovania bola uhladenejšia, kulantnejšia. Kamery sa stávajú dostupnejšími a umelci s nimi pracujú ako s dokumentarizačným prostriedkom, ktorý používajú v jeho najextrémnejších a experimentálnych polohách. V tom istom čase sa na Slovensku opäť zužujú možnosti prezentácie tzv. “inej” umeleckej tvorby, ktorá je vytlačená mimo oficiálnu sféru zároveň však vzniká záujem niektorých odborných pracovísk venovať sa videoumeniu po veľkom boome videovýstav vo svetových galériách v prvej polovici 90. rokov. V takomto kontexte autori projektu BARLA vyzývajú umelcov, aby oboslali svoje práce, aby sa navzájom predstavili, prezentovali a vytvorili akúsi barlu na záchranu svojich názorov, ale aj istého subkultúrneho prostredia, na ohajobu svojho pohľadu na svet aj jedinečnosti indivídua. Koncept videožurnálu má svojich predchodcov v albumoch grafík, v mail-artových aktivitách a s nimi spojených networkových sieťach. Na Slovensko prichádza síce s takmer desaťročným oneskorením, ale ako prirodzený prvok, reagujúci na konkrétne socio-kultúrne prostredie. Aj keď z pohľadu západného umenia by videožurnál mohol byť anachronikom, z pohľadu postkomunistického teritória, kde používanie internetových webových stránok, CD-ROM-ových katalógov, prípadne lokálna televízna stanica s alternatívnym vysielaním je realitou na pokraji sna, sa videožurnál javí ako východisko. Neznížim význam slovenského videožurnálu Barla, ak spomeniem, že to bol práve maďarský filmár a videoumelec Gábor Bódy, ktorý už r. 1980 so svojimi priateľmi odštartoval desať rokov trvajúci projekt videožurnálov pod názvom “Infermental”. Videožurnál BARLA vyšiel v náklade 200 kusov a je výsledným materiálom novozaloženého mediaarchívu v Nitre. Projekt bol predstavený širokej verejnosti ako súčasť festivalu Divadelná Nitra v nitrianskej synagóge, počas multimediálneho projektu BEE96CAMP, v bratislavskej galérii Caffé Grémium, v At Home Gallery - Synagóga v Šamoríne, na festivale aktuálneho umenia ..MEDZI... v Skalici a v Kunsthalle vo švajčiarskom Berne. Na prezentácii v Nitre sa premietali všetky zaslané videofilmy vo svojej plnej dĺžke. Na ďalších podujatiach sa prezentovala výsledná videokazeta (videokatalóg) v skrátenej verzii s 300 minútami videomateriálu od 43 autorov, z toho takmer polovice slovenských. Ich zastúpenie je generačným aj názorovým prierezom domácich aktivít. Nájdeme tu staršie práce zo 70. rokov (V. Havrila), diela z 80. rokov (Ľ. Ďurček, M. Boďa - J. Ďuriš, V. Kordoš, Transmusic Comp.), ale ťažisko je v dielach polovice 90. rokov. Prezentujú sa tu záznamy z akcií a performance v druhovej rôznorodosti napr. hudobný performance v podaní M. Adamčiaka, Transmusic Comp., teatralizovaný performance M. Murina, záznamy akcií J. Bartusza, J. Juhásza, Ľ. Ďurčeka, P. Bartoša, V. Kordoša v rôznych technických spracovaniach, akcia pre video J. Bodnárovej a A. Daučíkovej - s primárnym eroticko-feministickým nábojom. Video oscilujúce medzi experimentálnym filmom a zázmom akcií predstavujú diela D. Záhoranského a H. Fichnu. Ďalej tu nájdeme videozáznam z videoinštalácie P. Meluzina, videoart ako záznam výstavy S.Filka, videoart J. Feketeho s použitím lasera, počítačovú animáciu R. Galovského. Výpočet zúčastnených slovenských autorov ukončujú E. Szücs, P. Pisár a M. Nicz, ktorý predstavuje technicky náročné video s vrstveným videomateriálom zatiaľ čo jeho pravým opakom je sivý monochróm P. Rónai, ktorý kazetu uzatvára. Druhú polovicu dokumentu tvoria umelci z Maďarska, Švajčiarska, USA, Nemecka, Slovinska a hlavne z Čiech (T. Ruller, M. Palla, M. Bielicky, W. Vasulka, T. Mašín a iní). Projekt videožurnálu vznikol vďaka iniciatíve a doslova povedané produkčnej práci dvoch umelcov, ktorí, ako to už chodí, svojou činnosťou suplovali prácu tej časti kunsthistorickej obce, ktorá sa zameriava na súčasné umenie a ktorá je dokonca sústredená v štátom pravidelne financovaných inštitúciách na to určených. Pri tejto príležitosti si spomínam na termín “svojpomoc”, ktorý na Slovensku medializoval M. Bútora koncom 80. rokov, ako jeden z najdôležitejších modelov životaschopného fungovania menšinových názorov v spoločnosti, ku ktorým patrí aj videoart. “Svojpomoc” je asi jediný spôsob rozvoja subkultúry resp. neoficiálneho, “iného” umenia. Bolo by vhodné, aby si Barlu osvojila niektorá z galérií s odborným zázemím, a tak garantovala istý druh sondy do novej umeleckej tvorby. Je totiž možné, že sa pre únavu ľudského potenciálu ďalšieho videožurnálu nedočkáme. Nebolo by to prvý ani posledný raz, veď v našom kultúrno spoločenskom prostredí sme si zvykli, že kvalitné projekty vznikajú a vzápätí zanikajú.

In: Almanach, edícia Scan, SCCA, Bratislava, 1998