Milan Adamčiak
Born 1946 in Ružomberok. Composer, cellist, musicologist, creator of the acoustic objects, installations and nonconventional music instruments, performer, visual artist, experimental poet, mystificator. 1962 – 1968 Academy of Music in Žilina (violoncello). 1968 – 1973 music studies at the Philosophical Faculty of Comenius University Bratislava. 1968 – 1991 Institute of Musical Studies (later renamed to Institute of Art Studies) at the Slovak Academy of Sciences (research of 20th century music and the mutual relations of music and visual arts). Since the mid 1960’s, he has focused primarily on experimental poetry, graphic scores, and to the creation of sound objects, which resonate with the artistic strategies of John Cage and with the international movement Fluxus. In the second half of the 1960’s, he worked in several temporary as well as permanent teams of authors, particularly with Robert Cyprich and Jozef Revall. At the same time, he carried out the sound and musical section of several projects by other authors. (A. Mlynárčik, J. Želibská, J. Čihánková). By the end of the 1980’s, he renewed the activity of Transmusic comp. - Ensemble of unconventional music (1989), founded the Society of Unconventional Music (Spoločnosť pre nekonvenčnú hudbu - SNEH, 1990), and initiated the FIT - Festival of intermedia creativity (Bratislava, 1991 and 1992). In 1990 co-founded New Seriousness.
,,Milan Adamčiak is a Slovak composer, cellist and musicologist; creator of acoustic objects, installations and unconventional musical instruments; a performer, visual artist and experimental poet. Traditionally trained but influenced by Cagean and Fluxus poetics, he created from the late 1960s until the mid-1990s a large body of work that transgressed the conventional definitions of art creativity and quickly moved toward the concepts of opera aperta, action music and various intermedia forms. At the same time he was experimenting with electronic media, he created several pieces of electroacoustic music and musique concrète, but it was primarily live electronics that fit the principles of his radical poetics. The author considers Adamčiak's intermedia in the context of philosophical and aesthetical thought, revealing mutual correspondences, apparent as well as hidden.“ Leonardo Music Journal, Volume 19, December 2009: http://www.leonardo.info/lmj/currentissue-lmj.html
Contact: michal.murin(at)gmail.com
Adamčiak se jako jeden z prvních začínal cílevědomě věnovat výzkumu v rámci intermediálních programů. Upřednostňoval vizuální experimentální poezii, kterou později rozšířil na hudební a poetické kreace - hudební akce happeningového a eventového typu. Často vycházel z ozvláštňování běžných událostí postavených na individuálních zážitcích. Své projekty prezentoval jako akce pro několik jedinců jako ve ,,Zpívajících fontánách“, založených na bezprostředním komorním účinkovaní pod sprchou, které vznikaly od roku 1966, nebo ve veřejném, zřídka kdy pochopeném prezentovaní akcí jako ,,Requiem“ nebo ,,Pocty Františkovi z Assisi“ z roku 1968. Od roku 1968 se začínal rozsáhleji věnovat hudebně - prostorovým projektům, přičemž ve většině byl cítit výrazný vliv Johna Cageho. Adamčiak si uvědomoval, že „partitura skladby se silnými náhodnými (aleatornými) prvky se vlivem své grafické struktury dostává i do sféry výtvarné a tím může působit i jako volný grafický list, stává se teda nositelem hudební i výtvarné informace." [1]
See also: Sound art in Slovakia (1960s-2000s), Performance art in Slovakia (1960s-2000s).
Filmography:
Podhubie - podhudbie, STV
Transmédia, STV, r. Novan, 1990
UM, STV, r. Kaiser - Princ, 1990
Opak je pravdou, 15 min. r. Arnold Kojnok, FVU AU Banská Bystrica, 2007
Muzikológ tvorca, r. A. Kojnok VŠMU + FVU AU BB, 2009
Genug, r. M. Murin, 2009
Michal Murin: Milan Adamčiak - GENUG http://www.lineask.sk/?page=fotogaleria&id_galery=56
or till sept. 2009 here: http://www.lineask.sk/?page=fotogaleria
http://www.hc.sk/src/skladatel.php?lg=en&oid=53
http://www.artandconcept.eu/cz/adamciak/index.htm
http://www.radioart.sk/avr/visuopage.php?id=61
Jozef Cseres: In Between As a Permanent Status: Milan Adamčiak’s Version of Intermedia. In: Leonardo Music Journal, Volume 19, December 2009: http://www.leonardo.info/lmj/currentissue-lmj.html
Artfacts.net: http://www.artfacts.net/index.php/pageType/artistInfo/artist/133871/lang/1
Michal Murin about Milan Adamčiak:
OTVORENÉ DIELA alebo GENUG
Na začiatku Adamčiakovho samo- a seba- hľadania bola „nevedomosť, bezočivosť a túžba po poznaní“. Ako študent konzervatória v Žiline si svojvoľne predlžuje zájazd na Varšavskú jeseň (1964), zoznamuje sa s novou hudbou a v kontexte uvoľňujúcej sa atmosféry v umení sa necháva viesť líniou poznávania o experimentálnej poézii, happeningoch, o hnutí Fluxus, z rádia začuje vysielanie o návšteve Johna Cagea v Prahe. Mladému neúnavnému hľadačovi, polyhistoricky a polymúzicky, resp. intermediálne orientovanému tvorcovi toto poznávanie otvára cestu, z ktorej ho už nič nezvedie.
Začína robiť prvé abstraktné kresby určené na akustické dekódovanie. Je mu jedno, či sa to deje v predstave, mysli alebo aj reálne. Nepotrebuje klasických interpretov, aby potvrdil interpretovateľnosť svojej kresby ako formy vizualizácie hudby, pretože zahrať sa to dá, ak to zahrá čo i len jeden človek. A on sám ním predsa je. Realizuje rôzne „rebélie“ alebo akčné komentovania bežných situácií v reálnom prostredí a je si vedomý umeleckého odkazu svojho počínania. Nasledujú akcie, inštrukcie, koláže, experimentálna poézia, vizuálne básne, fónická – zvuková poézia, konceptuálne texty, pečiatkové básne, partitúry, intenciogramy, kresby k akustickej interpretácii (grafické partitúry), akustické knihy, autorské knihy experimentálnej poézie a pod. V Ružomberku sa zoznamuje s Robom Cyprichom a ich priateľstvo potvrdzuje tým, že s hrdosťou sa stáva jeho krstným otcom. Spolu s Jozefom Revallom neskôr zakladajú Ensamble comp. a realizujú 1. večer novej hudby (1969) a Vodnú hudbu (1970). Keďže Cyprich ovláda angličtinu a francúzštinu a Milan ruštinu a nemčinu, začínajú si dopisovať so svetovými umelcami nevynímajúc Maxa Benseho, Marschalla McLuhana, Karlheinza Stockhausena, Dicka Higginsa a neskôr aj Josepha Beuysa a mnohých iných. Rozposielajú svoje diela a stávajú sa súčasťou veľmi aktívneho medzinárodného diania už koncom 60. rokov, stávajú sa najmladšími medzi slovenskou neoavantgardou a zúčastňujú sa dnes už legendárneho 1. otvoreného ateliéru Rudolfa Sikoru. Ešte predtým sa však spoznávajú s Alexom Mlynárčikom a zúčastňujú sa jeho akcií (Trenie a Festival snehu – prvá interpretácia vo výtvarnom umení). Adamčiak sprostredkovane participuje aj na Mlynárčikovej akcii Evina svadba (1972), na ktorej sa osobne nezúčastnil, avšak pre novomanželov vytvoril erbovú listinu, ktorá svojou mierou parciálne inšpirovala Alexa Mlynárčika a Radislava Matuštíka k projektu Argílie.
Milan Adamčiak svoj občiansky postoj v zlomových časoch vyjadril svojou účasťou na vyhlásenej hladovke za Jana Palacha vo vestibule Univerzity Komenského v Bratislave, ktorej sa zúčastnilo 19 študentov. V 70. a 80. rokoch sa postupne vytráca z výstavných projektov, na čo mala vplyv aj vtedajšia situácia normalizácie. Naplno sa venuje muzikológii a dielu Vasilija Kandinského na SAV. V tom čase sa viac zbližuje s Júliusom Kollerom, ktorý ho pozýva na ním organizované stretnutia neprofesionálnych – amatérskych umelcov, prijíma účasť na troch letných sympóziách Júliusa Kollera a vystavuje ako amatérsky výtvarník. Bolo to v období, kedy akademickí maliari nemohli oficiálne vystavovať, ale ich práce sa dali vidieť na prehliadkach amatérskej fotografie, čím vznikla silná generácia slovenskej konceptuálnej fotografie, ktorá výrazne zasiahla do dejín československej fotografie. Jeho profesionálna muzikologická kariéra vrcholí prácou pre elektroakustické štúdio, sprevádza Oliviera Messiena na návšteve v Bratislave (1988) a zúčastňuje sa konferencie o Leošovi Janáčkovi v Saint Luis (USA, 1988).
Po verejne neaktívnom období na umeleckej scéne Milan Adamčiak v roku 1987 spoznáva mladú generáciu autodidaktov – amatérov, teda komunitu fanúšikov súčasnej hudby, ktorí sa vygenerovali ako substitúcia hudobného „diania“ v informačnom vákuu. Na druhej strane spoznáva aj študentov VŠMU, ktorým s Jurajom Benešom následne aj Iljom Zelienkom predostrú možnosť založiť Večery novej hudby a súbor Veni. K zjednoteniu týchto dvoch prúdov dochádza pri príležitosti filmového portrétu Milana Adamčiaka od Samuela Ivašku a neskôr aj na platforme Adamčiakovho Transmusic comp. (TMC, 1989) a SNEH-u Spoločnosti pre nekonvenčnú hudbu, ktorú spolu s ním zakladajú Peter Machajdík a Michal Murin (1990). Od roku 1987 sa aktivizuje aj v alternatívnom undergroundovom prostredí Bratislavy, kde resuscituje idey 60. rokov v zmenenom spoločenskom prostredí, na výtvarnú scénu sa vracia na legendárnom festivale v Nových Zámkoch (1988, 1989), na kultovej výstave Suterén (1989), s TMC realizuje množstvo koncertov a vernisážových performancií, kde prezentuje svoju kolekciu „home made“ akustických objektov. V tomto období prispieva zhodou náhod k pozvaniu Johna Cagea do Bratislavy, kde mu v SNG pripravuje výstavu jeho partitúr (1992). Následne John Cage pozýva na festival do Perugie Milana Adamčiaka ako jedného z interpretov svojich skladieb. Milan Adamčiak je často označovaný za cageiána, cageológa, ale sám sa tak necíti, keďže, ako vravieva, s jeho dielom sa oboznámil len epizódne a paberkovo a trochu viac až po ich spoločnom stretnutí. Proste, len mu bol blízky a rozumel mu. Ako dôsledok komunikácie s Cageom je tiež pozvaný na Gustav Mahler Musikwochen 2008 v talianskom Dobbiaco, kde sa zúčastňuje realizácie svojej skladby podľa verbálnej – orálnej partitúry s názvom GENUG.
Obdobie od polovice deväťdesiatych rokov prežíva Adamčiak v umeleckej aj spoločenskej rezignácii a zápasí s málo optimistickým slovenským prostredím, často opúšťa Bratislavu v nepravidelných intervaloch, niekedy aj na niekoľko rokov. Definitívne tak urobil až v r. 2005, kedy sa presťahoval do dedinky Podhorie pri Banskej Štiavnice. Napriek jeho osobnej rezignácii je jeho tvorba sledovaná a prezentovaná na tzv. rekapitulačných resp. dekadických výstavách v SNG (Šesťdesiate, Sedemdesiate, Osemdesiate roky, Umenie akcie 1965 -89, 20. storočie), čím ho zaradili, ako intermediálneho umelca, do kontextu slovenského výtvarného umenia. V poslednej dobe zažíva Adamčiak druhý comeback, je uvedený na Pražskom bienále 3, o jeho diela prejavujú nebývalý záujem zberatelia v zahraničí (Česko a Nemecko) a aukčné domy pravidelne ponúkajú jeho diela. Z iniciatívy a pod pedagogickým vedením Michala Murina jeho študent Arnold Kojnok na FVU v Banskej Bystrici začína v roku 2006 pracovať na realizácii dokumentárneho filmu o živote Milana Adamčiaka, ktorý finalizuje už pod vedením Dušana Hanáka na VŠMU (2009). Premierové uvedenie filmu sa realizuje na pôde SNG a vyvoláva vlnu záujmu o Adamčiakove dielo. Z posledných Adamčiakových prezentácií stojí za pozornosť jeho účasť na maratóne rozhovorov, ktoré moderoval Hans Ulrich Obrist pri príležitosti medzinárodnej konferencie o diele Júliusa Kollera v SNG, ako aj jeho samostatná výstava v priestoroch Tranzit – dielne a paralélne v Galérii Linea v Bratislave .
Text, ktorý čítate bol vydaný pri príležitosti výstavy diel Milana Adamčiaka zo zbierky Galérie Linea. Koncepcia výstavy zohľadňuje rôznosť autorových tém a prezentuje výhradne autorove práce na papieri. V niektorých partitúrach sa venuje čiaram, líniám, horizontálam, prichádza s riešeniami ich vzťahov, niekedy je kontinuum prerušené, zlomené, niekedy vizualizuje poetickosť (Prerušená pieseň, Brázdy).V kontrapunkte k líniovým partitúram sú také, ktorých témou je cirkulácia, dynamická rotácia a partitúry s možnosťou ich otáčania podľa intervencie interpretov. Ďalšie partitúry, ktoré ukazujú inú Adamčiakovu tvorivú metódu, vznikajú abstrakciou reálneho obrazu, je tu vidieť výrazný vplyv Kandinského. Pri tvorbe partitúr sa necháva inšpirovať kumuláciami tieňov, ktoré zrakom odchytí v prírode, napr. všíma si siluety alebo tiene na horskom masíve. Usporiadanie elementov, ktoré ho v prírode zaujmú, sú po abstrahovaní a usadení ich do súvzťažností podkladom pre ďalší tvorivý prístup interpreta, ktorý len s obtiažou dešifruje poetickú inšpiráciu.
Samostatnou časťou sú prezentované partitúry, ktorých témou je prázdno, mlčanie, ticho, meditovanie, kontemplácia a nepriamo odkazujú k dielam Johna Cagea 4´33´´ (1952) resp. 0´00´´ (1962) ticha. Kumulované prázdna v partitúrach sú však otvorené diela. Ponúkajú aktívny prístup diváka k dielu, ale aj vstup do diela, pričom si divák „hudbu“ môže len myslieť a predstavovať. Prázdno je aj v sieti línií, aj na komponovaných ostrovných plochách (Archypel), aj v komixových bublinách, kde absentuje text, resp. kde je zdôraznené prázdno, mlčanie, ticho, pauza pri rozhovore, ale je to aj o absolútnej absencii zvuku a hudby. Partitúra je tak nositeľom mnohovýznamovosti prázdna, o ktorom sa oplatí premýšľať.
Pozoruhodnými dielami je cyklus piatich partitúr využívajúcich rozsev semien alebo korenín na notovú osnovu pracujúci s princípom náhody. Zvuk vzniká drvením korenín či semien, ich rozpučením sa na jednej strane partitúra ničí, na druhej strane sa však partitúre dostane satisfakcie jej realizáciou (Crushed music – Rozmliaždená hudba). Adamčiak má rád kumulácie. Ako fajčiar kumuloval obaly aj popol z vyfajčených cigariet, staré kartónové železničné cestovné lístky, poštové obálky a takmer zo všetkého vytvára objekty a plochy, do ktorých vkladá systém, temporalitu aj potenciálnu zvukovú interpretáciu (Largo). Na Adamčiakove partitúry sa dobre pozerá a v prípade ich interpretácie je potrebné také uvoľnenie mysle, akým disponuje autor partitúr, ktorý s obľubou inštruuje vetou „nič nie je nemožné a všetko je inak“.
Veľkou časťou svojej tvorby sa Adamčiak venuje experimentálnej poézii, a preto je príhodné si pripomenúť jeho tzv. pečiatkové básne (EGG, The Planete, Orbis), kde hlavným nositeľom poézie je vizualita a intelektuálna šifra, skrat, novodobé satori. Inokedy používa pečiatku na záznam reálneho hudobného zážitku (Minimusica), ustupuje od textu a používa jediné písmeno pečiatkovej tlačiarničky, ktorým papier pečiatkuje v rytme hudby, ktorú počúva, resp. ktorú si predstavuje. Vo svojej poézii sa venuje aj posolstvám a vizualizáciou strojopisného písania rozširuje pocit z napísaného textu (Crime, Pace?-Paix?-Peace?-Peax?). Jednou z nejexpresívnejších výpovedí je vizuálna báseň s textom usporiadaným do zobrazenia obesenca na šibenici (Vertikála spojená s horizontálou pôsobí takmer dramaticky, 1968).
Výstava v Galérii Linea ponúkla aj tri konceptuálne projekty, návody na interpretovanie, resp. vytvorenie si vlastného diela podľa Adamčiakových inštrukcií, ktorých témou sú vizuálne vzorce, kompozície línií alebo vizualizácie mysleného zvuku (Dvojité variácie pre mňa). Týmito inštrukciami Adamčiak narúšal priebeh školení VUML, ktoré v roku 1978 povinne navštevoval spolu s Júliusom Kollerom a Robertom Cyprichom a ktorí na jeho inštrukcie reagovali. Každý držiteľ tohto katalógu si môže takéto interaktívne dielo aj sám realizovať, čím sa naplní Adamčiakovo otvorené dielo pre akéhokoľvek diváka.
